DEDINA NÁSTENNÝCH MALIEB GURYONGPO

Na pobreží Guryongpo v Pohangu, v provincii Severný Kjongsang, žila roztomilá malá haenyeo menom Soeun.

Soeun túto dedinu naplnenú vôňou mora nadovšetko milovala.

Počúvanie narážajúcich vĺn jej rozbúšilo srdce a pohľad na more jej vyčaril úsmev na tvári.

Soeunina stará mama bola najznámejšou haenyeo v dedine.

Hoci má teraz vyše sto rokov a prestala sa potápať, strávila s morom viac času ako ktokoľvek iný.

Stará mama držala Soeun za ruku a učila ju mená každého morského tvora.

Stará mama vždy rozprávala takéto príbehy o mori. Vďaka nej sa Soeun ľahko spriatelila s oceánom.

Soeun bola v dedine známa ako živé dieťa.
Hoci bola ešte malá, nebála sa vody a jej oči sa rozžiarili ako hviezdy, kedykoľvek počula príbehy o mori.

Ale hlboko v Soeuninom srdci bola vždy nevyriešená zvedavosť.

Bolo to kvôli legende, ktorú si dedinskí starší rozprávali v noci, keď morský vánok utíchol a svietil mesačný svit.

„Dávno, počas búrlivého dňa, sa desať drakov pokúsilo vystúpiť z mora pred nami do nebies.
Jeden sa však vrhol späť do oceánu a iba deväť dosiahlo oblohu.
Preto sa naša dedina stala známou ako Guryongpo, prístav deviatich drakov.
Po tom, čo draci vystúpili a búrka ustala, sa po oblohe rozprestrela krásna dúha.“

Dospelí túto legendu rozprávali, akoby sa ňou chceli chváliť, ale pre Soeun to neznelo ako nič iné než snový, tajomný príbeh.

A tak si Soeun často mrmlala pre seba.

„Prečo sa jeden drak vrhol späť do mora?
Mohol by na to byť nejaký dôvod?“

Potom jedného dňa zúrila prudká búrka, presne ako v deň z legendy.
Hromy duneli a blesky križovali oblohu celú noc.

Na druhý deň ráno dážď ustal. Teplé slnečné svetlo vykuklo spoza mrakov a nad morom sa zaleskla krásna dúha.

V momente, keď uvidela dúhu, jej kroky ju viedli k moru.

„More musí byť teraz krištáľovo čisté!“
S búšiacim srdcom sa zhlboka nadýchla a vrhla sa do oceánu.

Keď plávala vodou, medzi vlnami jej padol do oka lúč svetla.

Keď doplávala bližšie, Soeun uvidela niečo, čo slabo žiarilo.
Nebola to mušľa ani farebný korál, ale veľká guľôčka v tvare vajíčka.

Čo je to? Vyzerá to ako kameň, ale aj ako obrovská perla!“
Veľká guľôčka mala modrastý nádych a keď sa jej dotkla končekmi prstov, prenikla ňou teplá energia.

Soeun opatrne vložila guľôčku do svojej siete a srdce jej divoko búšilo.

Držiac sieť pevne, aby guľôčku nestratila, vynorila sa na hladinu.

Soeun bola v celej dedine známa

ako živé dieťa.
Hoci bola ešte mladá, nebála sa vody,
a jej oči sa leskli ako hviezdy,

kedykoľvek počula príbehy o mori.

Ale hlboko v Soeuninom srdci
bola vždy nevyriešená zvedavosť.

V noci, keď morský vánok utíchol

a svietil mesačný svit,
bolo to kvôli legende, ktorú dedinskí starší

rozprávali, keď sa zišli.

"Dávno, počas búrlivého dňa, desať drakov
sa pokúsilo vystúpiť do nebies z mora pred nami.
Ale jeden sa vrhol späť do mora,
a len deväť vystúpilo do nebies.
Preto sa dedina začala nazývať

Prístav deviatich drakov, Guryongpo.
Po tom, čo draci vystúpili a búrka utíchla,
sa na oblohe vyklenula krásna dúha."

Dospelí rozprávali túto legendu

akoby to bolo niečo, na čo môžu byť hrdí,
ale pre Soeun to neznelo ako nič iné než

snový a tajomný príbeh.

Tak si Soeun často mrmlala pre seba.

„Prečo sa jeden drak vrhol späť do mora?
Mohol by na to byť dôvod?“

A potom, zbierajúc odvahu, sa vrhla do mora!

Prvá sa k Soeun priblížila mesačník.

Mesačník, kolísajúc svojím širokým, plochým telom, keď sa pokojne vznášal, pomaly otvoril ústa ako morský mudrc.

„Ahoj, malá Haenyeo?“
„Ó, to je mesačník.“

„Guryong mi v sne povedal, aby som ti pomohol, tak som vyplával na hladinu.“
„Aj ja sa musím stretnúť s Guryongom. Môžeš mi pomôcť?“

Mesačník zažmurkal svojimi veľkými očami a prikývol.

„My morskí priatelia nemôžeme len tak pomáhať ľuďom. Pomôžeme ti len vtedy, ak vyriešiš to, čo ti dáme. Aby si sa dostala ku Guryongovi, musíš prejsť cez tú skalnú bránu. Chceš to skúsiť?“
„Samozrejme! Musím tam ísť.“

Soeun sa priblížila ku skalnej bráne, vedená mesačníkom.
Na skalnej bráne boli vytesané tieto slová.

<„Aký je medzinárodný názov mesačníka?“>

Po prechode cez skalnú bránu,

sa cesta rozdelila na dve.

Jedna viedla do hlbokého, tmavého lesa morských rias,

zatiaľ čo druhú blokoval pevný zámok v tvare mušle.

Váhajúc, ktorou cestou sa vydať,

Soeun si prečítala nápis na rázcestí.

Bola na ňom napísaná hádanka.

<„Keď príde zima, kto sme my, čo získavame nové šaty a nové mená?“>

Soeun uprene hľadela na nápis a naklonila hlavu.

„Šaty sa v zime menia? Čo to preboha znamená?“

Vtom sa k nej prirútila striebristá vlna.

Stovky sleďov sa krútili okolo Soeun,

ich chvosty trepotali.

Sleď s dlhými ušami vpredu sa zaškeril a zašepkal.

„Malá Haenyeo, čo ťa trápi?“

Soeun plávala dlho, až kým strieborná cesta nezmizla.
Potom sa objavila dedina plná mušlí abalone a morských rias.

Jedna mušľa opatrne vystrčila hlavu zo svojej ulity.

„Soeun, čakali sme na teba. Guryong nám o tebe povedal.“
„Presne tak! Prišla som sa stretnúť s Guryongom.“

„Potom musíš prejsť touto dedinou.
Ale nemôžeš ňou len tak prejsť.
Našu dedinu môžu prejsť len ľudia, ktorí skutočne poznajú more.
Chceš teraz vyriešiť hádanku?“
„Samozrejme!“

Mušľa hovorila pomaly, v rytme vĺn.

„Pevne sa držím skál, aby som prežila.
Ale aký nástroj sa používa na to, aby nás odtrhli?“

Ako hlboko zašla?
Zrazu sa morské vlny začali krútiť ako vír.

„Ach!“

Soeun sa pevne chytila rybárskej siete,
ale prudký prúd ju strhol a jej sila slabla.

Vtedy sa to stalo.
Dlhé, mäkké rameno sa k nej skĺzlo a jemne Soeun objalo.
Bola to dlhouchá chobotnica, ktorá sa skrývala ako skala.
Chobotnica pomaly odhalila svoje karmínové telo a prehovorila hlbokým, láskavým hlasom.

„Malá Haenyeo, si v poriadku?

To bol morský vír, ktorý ťa práve takmer pohltil.“
„Ďakujem ti veľmi pekne, chobotnica.
Keby nebolo teba, bola by som vo veľkých problémoch.“

„Naozaj? Aj ja chcem rýchlo vidieť Guryonga.“
„Potom musíme najprv uniknúť z tohto labyrintu.
Len tak sa dostaneme tam, kde nie sú žiadne víry.
Ak mi veríš, pôjdeš so mnou?“

Chobotnica vystrela jedno zo svojich dlhých ramien smerom k Soeun.

Soeun na chvíľu zaváhala,

potom pevne uchopila mäkké rameno chobotnice.

„Teraz sa pevne drž.
Aby sme stretli Guryonga, musíme ísť do jaskyne.
Zavediem ťa tam.“

A tak, držiac sa za ruky,

obaja plávali cez labyrint smerom k jaskyni.

Konečne sme dorazili k modrej jaskyni,

v ktorej žil Guryong.
Vnútri jaskyne to žiarilo,

akoby sa sypali hviezdy,

a mušle a koraly sa prichytili na každej stene,

vďaka čomu bola veľkolepá ako palác z drahokamov.

Keď Soeun pri vchode na chvíľu zaváhala,

padol pred ňu veľký tieň.
Bola to veľryba, strážkyňa jaskyne.

„Tvrdo si pracovala, aby si sa dostala až sem,
malá Haenyeo. Som veľryba, ktorá stráži túto jaskyňu.“

Hlas veľryby bol hlboký a láskavý.
A ozýval sa ozvenou.

„Potom, kde by mohol byť Guryong?
Priniesla som perlu plniacu želania.“

Veľryba sa usmiala a pozrela na perlu.

„Guryonga môžeš stretnúť

v najhlbšej časti tejto jaskyne. Nasleduj ma.“

Soeun sa trochu bála tmavej, obrovskej jaskyne.

Práve keď váhala, či ísť hlbšie dovnútra,

vlny sa zavlnili a začula, ako sa niekto blíži.

„Ako si sa sem dostala?“

Keď sa otočila, uvidela mesačníka, sleďa, ušnuľu,

a chobotnicu, ako sa rútia k nej.